Pečiatka s nápisom F - 50

Autor: Kristína Krošláková | 14.1.2018 o 1:40 | Karma článku: 1,78 | Prečítané:  276x

...keby mi niekto len pred štyrmi rokmi povedal že budem anorektik, vysmiala by som sa mu do tváre a objednala si ďalšiu syrovú pizzu. Pri tej myšlienke som sa usmievala nad tým, ako si sama seba predstavujem s 50kg.

V lete pred dvoma rokmi bolo všetko úplne inak. Moja čistá váha bola okolo 46kg,  žiadne z nohavíc v šatníku mi neboli dobré tak aby som ich na sebe udržala a ja som si ani neuvedomila že necítim pocit hladu. Ten som prirodzene nepocítila doteraz, namiesto toho ho vystriedala nevoľnosť a kŕče v žalúdku. Diagnóza F- 50 totiž nie je diagnóza na chvíľku, nie je to chrípka, nie je to nič kde dostanete na konci pečiatku vyliečená. Už navždy Vás táto nálepka bude sprevádzať v tele, v psychike, v žalúdku v mozgu. Je ňou poznačená rodina, každý kto Vás miluje každý komu nie ste ľahostajný a vidí ako sa mu strácate pred očami.

 

Môj prípad nebol tak deštruktívny pretože som k tejto chorobe prišla zo stresu, z vlastnej hlúposti z frustrácie z ľudských vzťahov ale nie z frustrácie zo svojho vzhľadu. Aj keď tá prišla spolu s okolím postupne tiež. Nezvracala som po jedle do záchoda, ako si mnohý myslia že táto choroba musí denne vypadať. Na váhu som sa postavila vždy iba na preventívnej prehliadke, a jedla som všetko čo predtým nežilo a chutilo mi. Počúvala som svoje telo, dokonca som v tej dobe pracovala v bistre ako kuchárka a zároveň recepčná na hotely kde sa každé ráno podávali raňajky.

 

Ja som skrátka a jednoducho ale nejedla, zo stresu, z únavy sama neviem.  Váha mi spadla, cez 30 kg behom 6 mesiacov. Keď som sa po troch mesiacoch vrátila domov, a začala sa liečiť bola som úplne vyčerpaná neschopná zjesť tuhú stravu. To obdobie si presne nepamätám a sama dodnes úplne nedokážem pochopiť ako som dokázala stále chodiť do práce automaticky fungovať s príjmom potravy jeden banán denne a večer neskutočná porcia studeného zeleného čaju, k tomu káva. Ľudské telo sa asi naozaj asimiluje na všetko.

 

Choroba je so mnou doteraz, je v pohľade mojej mami, keď sa po dlhý týždňoch zriedka vidíme. O jej zdesení keď ma pod dvoch rokoch vidí bez oblečenia ako kôpku kostí. Je so mnou v každom objatí od blízkeho človeka je so mnou denne pri nevoľnostiach žalúdka, keď si stále znovu aj keď už oveľa menej pravidelne zažívam stavy kŕčov v žalúdku, nemocnicu alebo len prebdené noci. Je so mnou denne ako chrobák v hlave keď sa kontrolujem či som niečo zjedla. Dokážem odolávať nástrahám ktoré táto choroba prináša a odbiť ich skôr ako ma dostanú. Tento boj je však náročný a bojuje sa celý život.

 

Za tri roky sa zmenilo veľa, mám znovu energiu, mám chuť žiť, dokážem pravidelne jesť a to som sa naučila od základov. Naučila som svoj žalúdok fungovať, ovládať svoju chorobu a ovládať svoje telo. Je však ťažké presvedčiť okolie že je všetko v poriadku, keď je tak náročné ovládať  svoju váhu.

 

O tejto chorobe sa hovorí veľmi málo, často je terčom výsmechov, často je zavretá vnútri osobnosti a ignorovaná okolím. Ja som mala aj mám šťastie na milujúce okolie ktoré bojuje so mnou to je jediný liek ako bojovať s prízrakom diagnózy F-50. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Hovorili sme s Babindolčanmi: Bohatí susedia ich prekvapili

Ľuďom v Babindole sa nepáči, ak sa o nich hovorí ako o bohatej dedine. Zbohatlo podľa nich len pár jednotlivcov.

KOMENTÁRE

Snaha o minimalizáciu škody

Hlavní aktéri babindolskej kauzy nasadili špecialistov na krízovú komunikáciu.


Už ste čítali?