Modrá

.....a všetko čo zostalo po tomto príbehu, boli tri opustené Matéčka v rohu izby, žltú bedňu dostala som asi pre spomienky ktoré by sa mali vrátiť. Nikto ešte nenapísal posledný riadok tejto knihy, no pomaly sa zatvára, aj keď tento príbeh začal bez jedinej chyby. Ako rýchlo začal tak aj rýchlo skončil, čo bude ďalej neviem, bol to veľmi zúfalý počin. Žižkovské rána už nikdy pre mňa nebudú tak sladké, a konce leta nikdy nebudú tak prchké. Už nerozbehneme sa po čerstvej tráve, z čistej radosti že láska prišla na zem. Ako prišla tak aj odišla, veď je len falošná svina, ale predsa len sa sem vošla......infantilné rými nehodia sa na tento príbeh ľadový, ja však potrebujem dostať sa späť na nohy. Píšem tieto riadky, neviem čo si myslieť, snáď sa budem ešte niekedy vedieť do výšky vystrieť. Bola to časť života na ktorú nikdy nezabudnem, bola to časť osudu, ktorý nikdy neubudne. Neubudnú spomienky tiché na ten čas, keď v Brelýnskom prítmi nerátali sme čas, keď so svitaním včasného rána s úsmevom, aj so slzami v očiach kráčali sme Žižkovským tunelom. Ešte nás toho veľa čaká spolu, no táto kapitola už skončila, mám smolu. Si staršia ako ja lepšia takej žiadnej inde niet, preto smolím týchto zopár nezmyselných viet. Ďakujem ti za všetko, za tie rána nostalgické, keď s flašou vína sedeli sme v našej detskej izbe, tvoja duša dospela, moja stále nie......ja viem že tento príbeh zakončí, ešte nejakých párt viet....napíšeme ich spolu inkoustom či perom, je to jedno niečo nové začína, verím že osud, nás nikdy nepreklína.