Často lietajú kvapky z očí vzduchom, sú len nepatrným duchom v okolí tejto krutosti.
Sama nahá od zlosti, malujem obrázky do tmy, stratená vo víre samoľúbosti.
Kofeínom dopujem svoj život, jeho sila pumpuje moje srdce žilami osamelosti.
Vznášajú sa moje sny nad hlavou, navždy zostaneme pre seba záhadné bytosti.
Opíjam sa slovami, ktoré dávno nie sú pravdivé, teraz sú znakom opitosti sú vchod do sveta Narnie.
Zdvíham zrak od zeme, hľadám svoje krídla zlomené, oči blúdia v zatrpknutosti sú samé sebou mučené.
Ruku ti podávam v hmle hľadám obrysy tvojich očí, sú podliate kvapkou zbabelosti, zúfalým činom z opustenosti.
Zdvihni pravdu povedz mi už do tváre, ako to že naše duše vedia že sa poznáme.
Ako to že sila zvyku, ťahá nás k sebe putom silným, potom bežíme od seba na popud ktorý činom nie je vôbec divným.
Chcem ťa zniesť z tohto sveta, nezomieraj obidvoch nás čaká sladká vendeta.
Napijeme sa pomsty plným dúškom, a celú noc budeme sa milovať pod rúškom falošnej nádeje.
Naplnila naše svety, odriekla tie cudzie vety, o tom že nikdy nevrátiš sa späť, vety o tom že už nikdy nebudeš ma chcieť.
Nech odídu všetky zmysli, nech čistá vášeň medzi nami iskrí, pozriem sa ti na tvár vidím v nej odraz seba, ako som mohla byť tak strašné slepá, bol si nemí bezradný a sám, a ja som ti v duchu šepkala že už len teba pre seba mám.....